Maďarskou vesnici terorizují nacionalistické gardy
Mašírují vesnicí každé ráno v těžkých botách, úzkých kalhotách, bílých
vestách a černé košili. To není žádný masopustní průvod, ale hlídky
nacionalistické maďarské Národní gardy, které si představují pořádek
skutečně po svém. Tento týden chtěly nastolit národní řád i v severomaďarské
vesnici Gyöngyöspata, kde tamním Romům velmi znepříjemňují život.
Tak som sa v parlamente dozvedel, že som katastrofický turista, tituloval
predseda opozičnej, krajne pravicovej, radikálnej a ešte všelijakej inej
Strany za lepšie Maďarsko – Jobbik Gábor Vona tých, ktorí sa deň predtým,
15. marca, vybrali z Budapešti do dediny Gyöngyöspata pod matranskými
kopcami. Bol som medzi nimi, nepopieram. A katastrofickú situáciu som videl,
aj som o nej počul.
Ako na prvú narazím na Pirosku, asi 35-ročnú ženu pri dome uprostred rómskej
štvrte. Lebo v tejto dedine rómska menšina má aj svoju oddelenú časť, trocha
viac ošumelú a ošarpanú ako sú domy maďarské väčšiny. Ale zasa nie je tu
chaos a špina, celkovo tu vládnu usporiadané pomery. Aspoň čo sa týka domov
a dvorov.
Lebo aj Piroska hovorí, že oni tu mašírujú každé ráno, pospevujú si svoje
pesničky a v noci svietia reflektormi do ich okien. Pričom jej rodina sa
ráta v dedine medzi najporiadnejšie.
Kto sú to oni? Majú baganče, niektorí sú v maskáčoch. Väčšina však má čierne
nohavice, bielu košeľu, čiernu vestu a na zadnej časti tejto uniformy nápis
Za krajšiu budúcnosť. Takto sa nazýva aj ich spolok na ochranu občanov,
pričom sú to obyčajné fašistické gardy, ktoré sem prišli terorizovať rómske
obyvateľstvo.
Veliteľ jednej skupiny Tamás Eszes hovorí, že sa vraj len chceli presvedčiť,
čo sa deje, pretože sa k nim dostali sťažnosti, že Rómovia kradnú vo veľkom
a nedá sa s nimi žiť. Mali už údajne odísť, ale maďarské obyvateľstvo ich
požiadalo, aby zostali. Nerómovia sa vraj tešili, že konečne sú tu aj nejakí
vojaci.
Na moju otázku, čo na to miestni Maďari, Piroska svojich spoluobčanov delí
na dve časti – na tých, ktorí sa tešia prítomnosti gárd, a na tých, ktorí
toho už majú dosť, pretože nech idú do obchodu, k lekárovi, nech čakajú na
autobus, nech sú kdekoľvek, všade ich je plno.
„Nepreháňam, je to štát apartheidu,“ tvrdí rozhorčene šéf známeho
občianskeho združenia za rómske práva a slobody Aladár Horváth. Je obklopený
asi päťstovkou ľudí, z toho polovicu tvoria členovia rôznych občianskych
združení z Budapešti a druhú polovicu miestni Rómovia.
Cieľom zhromaždenia je upozorniť na gardistickú svojvôľu a na to, že polícia
– jediný orgán, ktorý má právo použiť v prípade neprávosti aj donucovacie
prostriedky – je nečinná. Presnejšie je činná, keď Rómov treba stíhať,
povedzme, za krádeže, to áno, ale keď dva týždne mašírujú po dedine
nelegálne rasistické komandá, proti nim nevystupuje.
Majiteľka miestneho penziónu Magdolna Bernáthová pozýva aktivistov z
hlavného mesta, aby tu strávili rok, minimálne tri dni v týždni. Lebo takto
si len prísť na hodinu dve, tak nezíska nikto hodnoverný obraz o skutočnej
situácii v dedine Gyöngyöspata. Na otázku, aké je riešenie, odpovedá
jednoducho – každý musí pracovať.
Kto chce jesť, musí si na to zarobiť – taký je teda recept miestnej
podnikateľky, ktorá nehovorí, že sa Cigánom pracovať nechce, ale iba
pripomína, že v dedine je veľa úrodnej pôdy, ktorú by poskytli každému
zdarma, no ležia stále úhorom.
Rómske deti však nadšene recitujú najrevolučnejšiu maďarskú báseň Sándora
Petőfiho. Veď je výročie revolúcie z roku 1848. Každý v Maďarsku ovláda
tieto riadky, teda aj rómski šarvanci: „Prisaháme na praboha maďarstva,
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva.“
|